Keď som bola menšia, neskutočne ma hnevalo, že mi moji rodičia nechcú kúpiť počítač s internetom, a že nevlastním najnovší mobil ako moji spolužiaci. Napriek hodinám presviedčania, krokodílim slzám a psím očiam, teda rodičia privolili, že dostanem svoj vlastný telefón. Uplne presne si pamätám, že to bol čierny Sony Ericson, ktorý bol velký asi ako dnešný menší notebook, a že som mala veľký problém strčiť 2cm dlhú anténu na zachytávanie signálu do vačku. Napriek všetkému, som si ho s neskutočnou pýchou priniesla na druhý deň do školy s úmyslom ukázať ho kamarátkam. Moju radosť však skazil spolužiak, ktorý sa na mojej tehličke začal smiať, a spýtal sa ma, či tam mám "Bluetooth". Nemala som ani ponatia, čo to ten "modrý zub" je, tak som len hnusne odvrkla a schovala mobil do tašky. Večer mi rodičia vysvetlili, že to nie je žiadny modrý zub, ale aplikácia v telefóńe, pomocou ktorej môžem posielať druhým ľuďom súbory, a že mne to v telefóńe netreba, lebo že telefón mám pre prípad núdze, keď im budem potrebovať zavolať. Celý kolobeh prosenia o lepší telefóń alebo o internet sa začal odznova. Rodičia to však rýchlym procesom ukončili tak, že mi mobil zobrali s odvôvodnením, že keď sa mi nepáči, nebudem mať žiadny.
Keď sa na to pozerám teraz s odstupom času, zistila som, že to bolo hlúpe a malicherné majetnícke správanie, a že moji rodičia mi vlastne dali do života obrovský dar- obyčajné detstvo,strávené hrou na skrývačku a pobehovaním po ulici, namiesto sedenia za počítačom či skúmania "modrého zubu".
Okrem tohto môjho vlastného príbehu, mi v hlave utkveli spomienky z rozprávania mojej babičky, ktorá mi vždy, keď som k nej prišla na návštevu rozprávala o detstve môjho ocka. O tom, ako sa hrali na Jánošíka a jeho zbojnícku bandu. O tom, ako si ocino praskol lebku a zrazilo ho auto, keď sa schovával za násypom hliny na ceste, pretože sa hral na vojaka. O tom, aké bolo v tej dobe neuveriteľné, že sa jej podarilo na Vianoce zohnať pre ocina ako darček vláčik s koľajnicami. Prezradila mi, že ocino spolu so svojimi sestrami jej tajne chodili ujedať hnedý cukor do kuchyne, a že nechceli byť lakomí, tak nasypali trošku aj rybičkám do akvária, ktoré do týždňa pokapali. O tom, ako ju jej deti neskutočne prosili, aby im kúpila psa.
Teraz si to všetko porovnajte s detstvom moderných detí.
Namiesto pobehovania po uliciach, sa prevážajú na motorizovaných autíčkach pre najmenších. Namiesto čítania knižiek o skutočných hrdinoch, čítaju miestami až sadistické komiksy. V dnešnej dobe si dieťa na narodeniny nevypýta šteniatko, ale poprosí rodičov o najnovšiu Play-station alebo Iphone. Veď je to pohodlnejšie a jednoduchšie starať sa o virtuálnu mačičku, ako o živého tvora, ktorý má tiež svoje potreby. Preto má mnoho detí, neskôr aj dospelých ľudí, problémy nadväzovať vzťahy zoči- voči a nie len pomocou virtuálnej reality. V skutočnosti to totiž nie je také jednoduché, ako poslať niekomu žiadosť o partnerstvo na facebooku či napísať mu na nástenku príspevok o tom, ako dotyčného veľmi "loobkate, MiLuJeThE, a či luuwite".
Väčšina mladých ľudí si neuvedomuje, že neustále vysedávanie na internete a chatovanie za skrytou identitou už v rannom veku detstva, môže neskôr mať nedozierne následky. Internet,telefóny a iné výdobytky modernej techniky majú však komunikáciu medzi ľuďmi uľahčiť, no namiesto toho, sa ľudia stávajú na nich závislými, a nechápu, že neustálym ONline pripojením sa čím ďalej tým viac vzďalujú skutočnému svetu, unikajú naozajstným priateľstvám a ochudobňujú sami seba o o na pohľad drobné, no v skutočnosti veľlmi dôležité maličkosti vyplívajúce z bežného života.
Na konci môjho príspevku by som sa chcela poďakovať všetkým ľuďom, ktorí mi dovolili prežiť krásne detstvo v kruhu najbližších, a dali mi tým najkrajší a najdôležitejší základ do života.